Ahojte,
volám sa Boris. Boris Pršo. Niektorí z Vás ma poznajú z obrazoviek. Takmer 15 rokov som bol súčasťou vašich a našich životov z televízie Markíza. Potom som dostal porážku a zvyšok už viete. Čo ale neviete, Vám tu postupne rozpoviem. 
V prvom rade ale chcem poďakovať Kamilovi Konkoľovi. On si tento blog založil a inšpiroval ma založiť si ho tiež. Kamilko, ďakujem. Bez teba by som len hlúpo sedel v obývačke a pozeral do blba. Máš to u mňa. Ver, že ti to oplatím hneď, ako sa vrátim do Bratislavy.
A rozhodne sa vrátiť chcem. Či ma ruka a noha poslúchať bude, alebo nie. Však aj bez toho to zvládnem. Najmä, som už rok a pár mesiacov doma a nebudem klamať, chýba mi ten zhon okolo. Strašne. Je to niečo, bez čoho vážne neviem fungovať a úprimne, ani nechcem.
Pár posledných dni pred porážkou bolo náročných. Nebudem na nikoho nič zvalovať. Môžem si za to sám. Stačilo povedať nie a bolo by to v pohode. Oddýchol by som si a bolo by to. Ale povedzte si to v stave, keď makáte a nič iné neviete.  Žiaľ, neurobil som to a dopadlo to tak, ako dopadlo. Či ma bolela hlava si nepamätám. Jediné, čo viem je, že mi tiekla krv z nosa. Dokonca niekoľkokrát za deň. A spätne musím povedať, že chvalabohu za to, že tiekla. Vďaka nej sa vraj uvoľňovalo napätie a nedopadol som este horšie. Takže ďakujem.


Môj posledný deň si pamätám, ako by to nebolo pred viac ako rokom, ale dnes. Ráno som prišiel do Incheby, naraňajkoval som sa a šiel doladiť detaily ďalšieho dňa. Dňa, keď začínalo Let’s dance. Prišiel som medzi produkčných a prišlo mi zle. Sadol som si na pohovku a bolo to. Začal som vracať. Monika, jedna z produkčných, zavolala pohotovosť a jediné, čo som ešte stihol urobiť bolo, že som odblokoval svoj telefón, aby Monika mohla zavolať mojej mame. Spätne si pamätam ešte jednu vec - že do produkcie vstúpil Fero Mikloško a ak ma pamäť neklame, okamžite ho vyhodili. A bolo to. Potom prišla sanitka a v nej ma napichali, takže viac si už nepamätám. 

Mýslim si, že je namieste povedať pár vecí - ospravedlňujem sa moderátorom - Adele a Pycovi, že som ich nechal v štichu a museli si poradiť sami. Je mi lúto, že som to vzdal a nepomohol režisérovi Pepemu. A celému výrobnému štàbu. Žiaľ, keby sa dal vrátiť čas, zvoľním a je to inak. Ale to je už minulosť. Treba sa z nej poučiť a pokračovať inak. Pre moju kariéru je to nateraz koniec, ale pre môj život práve začiatok.


Komentáre

  1. Mariana3. januára 2019 o 5:50

    Život pokracuje dalej,mozno su taketo lekcie na niečo dobre. Aby človek spomalil,aby mal cas na oddych,rodinu,zaluby a tak . Tiež som dostala lekciu pred 5 rokmi,no moj život končí,uz sa neda nič robit. Tiez som si vyskušala cievnu mozgovu prihodu pred rokom. Nastastie som prave vtedy lezala v nemocnici tak hned ma brali na ARO. Asi dva tyzdne som nerozpravala,nevedela čitat ani pisat. S pravopisom mam problem doteraz,je mi to trapne vysvetlovat ze nevidim v texte chybu,až ked ma niekto neupozorni. Ja,čo som si vzdy davala sakra pozor na pravopis... Od zaciatku som onkologicky paliatívny pacient. V živote pred tym som slovo paliativa nepocula,ked som asi po tyzdni co som tam ležala zistila čo to znamena,další týzden som plakala ze ja tam nepatrím.. Ale uz viem ze patrim a som vďačna ze som sa tam vobec dostala. Dakujem im za kazdy jeden deň čo mozem este prežit,nikdy neviem ktory je moj posledny,ale to vlastne nevie nikto. Len ja mam taku dost velku pravdepodobnost.. Metastazy v celej kostre,pluca,prsnik preč,hola hlavauz 5 rokov. Nalez na mozgu,pečen ako starý alkoholik.. Užívam uz len opiaty,nemam žiadnu liečbu,taku ze vyliečit sa. Opiatove náplaste,lieky a denne si picham aj 12x morfín,tie kosti bolia totiž najviac. Hlava ani neviem ktory den ma nebolela,bohužial nič mi nanu nezaberá.. Naštastie niesom sama,asi by som to nezvladla,dochodok 250€ a mesacne davam za lieky a striekačky 330€. Ako onkolog.pacient nemam narok na žiadne kompenzacie. Ale mam milovaneho priatela,aj ked ma velmi trapi ze sme malo spolu kedze kamionista je viac na cestach ako doma. P.S.,Sorry za chyby...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Unknown3. januára 2019 o 7:29

    Myslím na tebe každý den a doufám, že se brzy uvidíme. Pro spoustu lidí jsi nenahraditelný a ty chvíle předloni v Londýně pro mě byly jedněmi z nejlepších v životě. Držím ti palce, věřím, že všechno zase nabere správný směr a důležitější než to, jestli to bude trvat měsíce nebo roky, je to, že jsi pořád na tomhle světě a tím ho děláš lepším místem. Stay strong, stay Boris Pršo! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Unknown3. januára 2019 o 7:49

    Boris, si veľmi inšpiratívny človek. Síce som ťa nikdy pred tým ani len naživo nestretla, keď sa ti to stalo, veľmi ma to zarazilo a naozaj mi to bolo úprimne ľúto, pretože si na mňa vždy pôsobil ako charizmatický, mladý, šikovný človek, plný ambícií a optimizmu. Žiaden zdravý človek si určite ani nedokáže predstaviť čím si si prešiel, ale prajem ti, aby si ostal silný a pracoval na sebe, pretože si obrovskou motiváciou pre veľa ľudí. A z nápadu písať blog sa extrémne teším, už teraz viem, že si prečítam každý jeden! Boris ďakujem a prajem ti všetko dobré!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Unknown3. januára 2019 o 8:04

    Dostal si od zivota druhu sancu. Vyuzi ju najlepsie ako vies,Boris. Vo vsetkom drzim palce.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Unknown3. januára 2019 o 9:13

    :-) nikdy sa tym nechvalim,alebo podobne,ale dnes mám narodeniny:-) áno mám ich krasna 48-čka :-) BORIS cca v rovnakom čase sme mali CMP. pamatam sa na vsetko...ako sa to stalo-ale dlho už nebudem :-) :-) :-) lebo som v priebehu 3 tyzdnov prekonala 2 CMP a odumreli mi bunky v hlave-čo má za následok ,že pekne krásne napochodujem do demencie :-) poriadna lekcia od osudu,ale pochopila som ju!!! ked som si stale myslela,že este toto,este tamto musim spravit...ako mrla...a ked si nedokažeme povedat,že ups oddychni si,ten najmocnejší z hora nám to varovnym prstom ukáže...neviem dokedy budem..aaale pomaham si s humorom a šialenstvom...mám krásnu rodinu a som vdačna za každy den snimi...je nás vela mladšich ročníkov krorích to postihlo-a kym je tu fajn BLOG-určite s tym nie sme sami....čo si želáme-predsa zdraviééééé a ešte trošku fungovat...ved vždy máme pre koho a prečo žIT!.....dakujem.... :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Unknown4. januára 2019 o 1:55

    Boris, niekedy sa nam stanú veci, o ktorych si myslime, ze su zle. Az neskor zistime , ze nam ukazali nove moznosti, iny pohlad na zivot.
    Si silny mlady clovek, a ver ze vsetko zle je na nieco dobre.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Zuzana4. januára 2019 o 4:18

    Boris slzy mi vyhrkli ako velmi si zodpoveny a sebareflexivny clovek. Ludia by si mali brat z teba priklad. A co sa tyka toho, ze si momentalne z kola von nic neznamena. Vsetci dobre vieme co pre soubiznis znamenas a co znamena pre teba. Je to tvoj zivot a na tom sa nic nezmeni. Drzim palce v novych zivotnych projektoch.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Zorietta5. januára 2019 o 1:53

    Je tažké len čítať o takom živote, aký prežívaš, Marianka, neviem si ani predstaviť, koľko sily sa v tebe skrýva a verím, že ju máš aj vďaka svojej veľkej láske k životu so svojim priateľom a svojou rodinou. Si živým dôkazom toho, čo je v živote najdôležitejšie a o čom život je. Myslím si, že ťa poznám a aj keď sme sa len niekoľkokrát pri stretnutí pozdravili, dovolila som si tykať ti, lebo som o dosť staršia a po tom, čo si o sebe dala vedieť, cítim veľkú sympatiu a uctu voči tebe. Prajem ti, aby každý deň, ktorý prežiješ, ak bude aj plný bolesti, bol aj plný lásky a všetkého, čo ti robí radosť. Srdečne ťa pozdravuje Zora.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mariana5. januára 2019 o 9:52

      Práve som dočitala tvoju odoved (ak nevadi tykanie) priatelovi. Síce sa otočil no videla som slzy v očiach,a ja ich mam vlastne tiež. Nepotrebujem lutovanie,no taketo slova ma tak velmi povzbudia,daju energiu...kolko krat som to uz chcela vzdat ale vždy sa najde niekto čo mi len tak napíše. Ja som jednoducho už unavena���� A kludne hocikedy aj ked budem myslou niekde na planete Pluto,treba ma drgnut a povedat to som ja Zorka. �� Ja síce zabudam,nepamatam si nejako ludí. Je mi to trapne,teda v nemocnici stretavam velke množstvo ludi,niekoho som stretla este nazaciatku a po 4 rokoch sa somnou rozprava...jasne ze netušim kto je to no nevadi������ Ešte raz úprimne si vážim že si mi napisala,ďakujem za každe jedno slovo. Prajem este pekny vecer a vikend,Marianna

      ...občas mavam dni ze sa neviem dobre vyjadrit,komplikovana som,dopletena. No a dnes je tak od rana,tak dufam ze som to nedoplietla velmi...

      Odstrániť
  9. Zorietta5. januára 2019 o 2:00

    Rada by som poslala srdečný pozdrav tebe, Boris, so želaním hlavne veľa sily na to, aby si dokázal prekonať všetky prekážky, ktore ti do cesty položila tvoja ťažká CMP a aby si dokázal odhadnúť svoje sily na ďalšiu prácu a predísť všetkému, co by ti mohlo znova ublížiť. Verím, že to všetko zvládneš a prajem ti život plny lasky, pohody a spokojnosti, ale hlavne v zdraví.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Unknown5. januára 2019 o 7:37

    Držím ti palce aby si už bol v živote len a len zdravý myslí pozitívne a udržuje kontakt aj takto na nete s ľuďmi ver vemu že to pomáha a dokážu tá ludia nakopnúť dodať silu a optimizmus do ďalšieho života ak sa nájde aj pár neprajníkov tých si všímať netreba tí boli aj budú vždy...si človek známy pozná tá dosť ľudí ktorý ti fandia tak ako ja a dodávajú ti energiu aspom v myslí 😊 ber to tak že to ešte naozaj dobre dopadlo a ešte niečo superske na teba čaká v tomto živote drž sa 😄

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Unknown9. januára 2019 o 12:31

    Boris drzim Ti palce nech vsetko dobre dopadne,si silny clovek s obovskym potencialom,len teraz trocha ubrzdeny okolnostami,ktore sa casom zmenia a Ty sa vratis v plnej parade do Bratislavy a budes robit to co milujes,len si daj cas a vsetko bude ok 😊

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Unknown11. januára 2019 o 3:23

    Držím palce chlape.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

III.

Obraz
Prišiel OTO. Bola to prvá akcia pred televíznymi obrazovkami a dokonca naživo. Úprimne, už som mal za sebou natáčanie pesničky, aj videoklip. Ten sme nakrúcali v Markíze s tým najlepším tímom ever. Ja som mal prísť asi okolo 13-tej. Bla - bla -  bla, podrobnosťami vás nebudem zaťažovať. Bolo to výborné a hádam sa nám podarilo vykúzliť vám úsmev na tvári. Ak nie, tak si tú skladbu pozrite ešte raz. A bude to. Ak ani vtedy, žiaľ, nemáte zmysel pre humor. My sme totiž do toho dali všetko. Ja som sa už tešil na prenos. V ten deň sme prišli do hlavného mesta podvečer, okolo 17-tej, ubytovali sme sa v hoteli Merkur a šli sme sa navečerať. Ja, mamina a môj braško. Potom sme sa obliekli a brácho nás odviezol pred Eurovea, odkiaľ sme išli do hotela, kde som sa stretol s Mišom Borcom, riaditeľom televízie Matthiasom Settelem a jeho manželkou. Chvíľku sme si posedeli a ja som sa pomaly vybral do divadla. Jasné, klasické fotenia a vítanie. Ale bolo to všetko veľmi príjemné a ja si to nesmiern
Čítať ďalej

I.

Obraz
A stalo sa. Dostal som sa do sanitky a viac si nepamätám. Spätne som sa dozvedel, že Monika, produkčná, išla hneď za sanitkou. Úprimne, prvé dni si nepamätám vôbec. V ten istý deň určite prišla aj moja mama, ale nielen, že si to nepamätám, ale svoju mamu som ani nespoznal. Nepamätám si ani môjho kamaráta Peťa, ani Dara Richtera, ani svoju rodinu. Jediné, čo viem úplne presne je, že som bol stále pri vedomí a nikdy som nebol v umelom spánku. Dokonca som si vraj spieval, ale to viem len z rozprávania mojej maminy. V Bratislave som bol v dvoch nemocniciach, potom ma sanitkou previezli do Bojníc, aby som to mal bližšie k domu. No a po pár dňoch v Bojniciach som šiel domov a odtiaľ do Kováčovej. To bolo pred Vianocami. V Kováčovej som strávil viac ako mesiac. Od pondelka do soboty boli cvičenia a v nedeľu oddych. Okrem množstva známych, ktorí ma navštevovali ako Pyco, Lenka Vavrínčiková, mnoho markízákov a podobne, som si tu našiel aj veľa nových kamarátov a nedám na nich dopustiť.
Čítať ďalej