Pisanie

Prišiel OTO. Bola to prvá akcia pred televíznymi obrazovkami a dokonca naživo. Úprimne, už som mal za sebou natáčanie pesničky, aj videoklip. Ten sme nakrúcali v Markíze s tým najlepším tímom ever. Ja som mal prísť asi okolo 13-tej. Bla - bla -  bla, podrobnosťami vás nebudem zaťažovať. Bolo to výborné a hádam sa nám podarilo vykúzliť vám úsmev na tvári. Ak nie, tak si tú skladbu pozrite ešte raz. A bude to. Ak ani vtedy, žiaľ, nemáte zmysel pre humor. My sme totiž do toho dali všetko. Ja som sa už tešil na prenos. V ten deň sme prišli do hlavného mesta podvečer, okolo 17-tej, ubytovali sme sa v hoteli Merkur a šli sme sa navečerať. Ja, mamina a môj braško. Potom sme sa obliekli a brácho nás odviezol pred Eurovea, odkiaľ sme išli do hotela, kde som sa stretol s Mišom Borcom, riaditeľom televízie Matthiasom Settelem a jeho manželkou. Chvíľku sme si posedeli a ja som sa pomaly vybral do divadla. Jasné, klasické fotenia a vítanie. Ale bolo to všetko veľmi príjemné a ja si to nesmiern

Vrátil som sa z Kováčovej domov. Bolo to nádherné obdobie, ale dalo mi aj poriadne zabrať. Hoci som spoznal veľmi veľa skvelých ľudí, už som sa tešil domov. Ak mám byť úprimný, prežíval som to z minúty na minútu. Nie strach, ten tam nebol, ale pamäť mi vôbec neslúžila. Takže stačil okamih a zabudol som takmer všetko a šiel od znova. Ako by si moje telo vytvorilo nejaký ochranný mechanizmus a fungovalo len v tom, čo som poznal a nechcelo, alebo nemohlo, sa mu učiť nič nové. S dnešnou situáciu sa to nedá vôbec porovnať. Tú si už pamätám. A verte, nie vždy to je sranda. Ale taký je život. Asi to nemusím nikomu zvlášť vysvetľovať. Veľa som chodil. No, teda, chodil som všade autom a posledné metre som šiel pešo. Ale naozaj sme prebrázdili s rodinou veľa krásnych miest po Slovensku.  V rámci výletov som absolvoval ešte jednu vec - môj úplne prvý výlet do Bratislavy a do Markízy. Ťažko sa opisuje, čo som zažíval. Ešte šťastie, že sa to moja mamina dozvedela, až keď som bol

A stalo sa. Dostal som sa do sanitky a viac si nepamätám. Spätne som sa dozvedel, že Monika, produkčná, išla hneď za sanitkou. Úprimne, prvé dni si nepamätám vôbec. V ten istý deň určite prišla aj moja mama, ale nielen, že si to nepamätám, ale svoju mamu som ani nespoznal. Nepamätám si ani môjho kamaráta Peťa, ani Dara Richtera, ani svoju rodinu. Jediné, čo viem úplne presne je, že som bol stále pri vedomí a nikdy som nebol v umelom spánku. Dokonca som si vraj spieval, ale to viem len z rozprávania mojej maminy. V Bratislave som bol v dvoch nemocniciach, potom ma sanitkou previezli do Bojníc, aby som to mal bližšie k domu. No a po pár dňoch v Bojniciach som šiel domov a odtiaľ do Kováčovej. To bolo pred Vianocami. V Kováčovej som strávil viac ako mesiac. Od pondelka do soboty boli cvičenia a v nedeľu oddych. Okrem množstva známych, ktorí ma navštevovali ako Pyco, Lenka Vavrínčiková, mnoho markízákov a podobne, som si tu našiel aj veľa nových kamarátov a nedám na nich dopustiť.

Ahojte, volám sa Boris. Boris Pršo. Niektorí z Vás ma poznajú z obrazoviek. Takmer 15 rokov som bol súčasťou vašich a našich životov z televízie Markíza. Potom som dostal porážku a zvyšok už viete. Čo ale neviete, Vám tu postupne rozpoviem.  V prvom rade ale chcem poďakovať Kamilovi Konkoľovi. On si tento blog založil a inšpiroval ma založiť si ho tiež. Kamilko, ďakujem. Bez teba by som len hlúpo sedel v obývačke a pozeral do blba. Máš to u mňa. Ver, že ti to oplatím hneď, ako sa vrátim do Bratislavy. A rozhodne sa vrátiť chcem. Či ma ruka a noha poslúchať bude, alebo nie. Však aj bez toho to zvládnem. Najmä, som už rok a pár mesiacov doma a nebudem klamať, chýba mi ten zhon okolo. Strašne. Je to niečo, bez čoho vážne neviem fungovať a úprimne, ani nechcem. Pár posledných dni pred porážkou bolo náročných. Nebudem na nikoho nič zvalovať. Môžem si za to sám. Stačilo povedať nie a bolo by to v pohode. Oddýchol by som si a bolo by to. Ale povedzte si to v stave, keď makáte a nič